História
Územie (chotár) Devínskej Novej Vsi je neprerušene osídlené 4.000 rokov. Toto obdobie je rozdelené na dve približne rovnaké polovice, na 2.000 rokov pred Kristom a presne toľko v našom letopočte.
O prvej polovici svedčia dokumenty, ktoré vyniesla na svetlo sveta archeológia, vedná disciplína zaraďujúca vykopané, nájdené predmety a stavby do období nazývaných "doba", alebo "kultúra". Najstaršie nálezy pochádzajú z mladšej a neskorej doby kamennej (roky 5000-1900 pr.Kr.) Bohatú históriu potvrdzujú vzácne vykopávky z rôznych období, pochádzajúce z výstavy 4.000 rokov osídlenia Devínskej Novej Vsi, v SNM Múzeu kultúry Chorvátov na Slovensku. Exponáty pochádzajú až z roku 900 pred naším letopočtom. Z chotárnej časti Dolné Toplite pri Devínskom Jazere a spod dnešného sídliska Podhorské.Z doby bronzovej (roky 1900 - 8. stor. pr. Kr.) sú pohrebiská na dnešnom cintoríne a na Slovinci. V mladšej časti tejto doby bol osídlený celý intravilán (obývaná časť) dnešnej dediny. Po zániku kultúry ľudu popolnicových polí (mladšia doba bronzová), nastúpila staršia doba železná (pol. 8. stor.-l. pol. 5. stor. pr. Kr.) Z tohto obdobia pochádza osada na Pieskovci a sídliská roľníkov pri Marchegskom moste (železničný most cez rieku Moravu), v chotárnej časti Murnice (vyvýšenina za bývalou tehelňou) a v časti Utočnice (za železničným mostom pri benzínovej pumpe na východ). Obdobie približne od druhej polovice 5. stor. pr. Kr. Až po prelom nášho letopočtu sa označuje ako mladšia doba železná. Ľudí tohto obdobia poznáme pod pomenovaním Kelti a charakterizujú ich okrem iného aj mince zvané BIATEC (na dnešnej päťkorunáčke).
Zo života týchto ľudí sa našlo sídlisko v lese nad Technickým sklom, na Veľkej lúke (pod konečnou zastávkou električiek pod Dúbravkou), sídliská na viacerých miestach medzi Devínskym Jazerom a bývalou tehelňou, na tzv. Hoferských lúkach a Nových dieloch (pri Morave), hradiská na Skale a na Pieskovci. Zo spomínaných mincí sa našli dve zlaté ražby.
Z tohto obdobia pochádza aj mohutné sídlisko na samom vrchole Kobyly. Kelti teda prví využili toto mimoriadne významné strategické miesto z ktorého vidno na Záhorie a kus Moravského poľa.
Po mladšej dobe železnej prichádza mimoriadne významné obdobie pre chotár Devínskej Novej Vsi, rímska doba a sťahovanie národov (1.- 6. stor. po Kr.). Kelti odchádzajú na severné Slovensko a k Dunaju sa priblížili Rimania. Dunaj sa stal hranicou medzi kultúrne vyspelým svetom antickej civilizácie a zaostalejšími Germánmi, ktorých Rimania nazývali barbarmi. Pobyt týchto Germánov na území našej dediny je doložený nálezmi na ulici Na vyhliadke, kde sa našiel jednak najstarší hrob bojovníka Germána v širokom bratislavskom okolí a germánske sídlisko. Sídlisko sa našlo aj na už spomenutom území medzi Devínskym Jazerom a bývalou tehelňou, na Dolných Jalšovcoch a Murniciach , ale aj pri Marchegských mostoch. V tom istom čase boli v chotári aj Rimania. Našiel sa mincový poklad pod Skalou, pod slovanským hradiskom na Pieskovci. Rímska „vila rustica" je dokumentovaná pod lesom Krpaš za Technickým sklom, rímske tehly sa našli Na kaštieli.
Výsledkom sťahovania národov na našom území je slovanská doba,
Slovania, Avari (6.-8. stor. po Kr.). Slovania boli roľníci a pastieri. Prvú veľkú osadu si založili medzi železničnou stanicou Devínske Jazero a traťou na Stupavu v malom údolíčku s potokom. Univerzitný profesor archeológie v Bratislave Ján Eisner spolu s archeologičkou Ľudmilou Kraskovskou tu odkryli takmer štyridsať domov. V roku 568 vpadli na toto územie kočovní Avari a podriadili si Slovanov. Kúsok od slovanskej osady sa našlo avarské pohrebisko. Iné sa našlo oproti železničnej stanici na začiatku štvrte Kolónia. Mimoriadne významným nálezom bolo pohrebisko objavené v r. 1926 v chotárnej časti Murnice, ktorú rozdelila v r. 1848 železnica na väčšiu východnú a menšiu západnú časť. Na západnej časti ťažila tehelňa kremičitý
piesok, ktorý primiešavala do ílu pri výrobe tehál, aby sa pri vypaľovaní tehál vytvárala kremičitá glazúra zabraňujúca nasávaniu vzdušnej vlahy. V tomto pieskovisku objavil v Devínskej na penzii žijúci rakúsky minister pôšt Jozef Zavadil (vila Košťálová) v r. 1926 časť z 883 hrobov, ktoré sa tu vykopali v r. 1926-33 a popísané sú v knihe J. Eisner: Devínska Nová Ves vydanej v r. 1947. Množstvo hrobov a viacero nájdených osád na malom území chotára viedli a vedú k úvahe, že tu bolo centrum Samovej ríše, prvého štátneho útvaru západných Slovanov (623-658). V 9. Storočí sa toto územie stalo súčasťou Veľkomoravskej ríše. O nej a nasledujúcom období sa už zachovali historické, teda písomné pramene. Ročenky (anály) kláštora vo Fulde v Nemecku zaznamenávajú v r. 855, 864 a 869, že v bojoch Franskej ríše s Moravanmi bola sídlom kniežaťa Moravanov, Rastislava, „nevýslovná pevnosť Devín" (zapísané DOWINA), ktorú sa Frankom nepodarilo dobyť. Súčasťou opevnenia boli aj predhradia Na skale a na Pieskovci. Vzdialené iba 150 metrov chránili prístup k Devínu po nezalesnenej časti Kobyly a umožňovali sledovať, čo sa deje na Moravskom poli, tieto však Frankovia spálili. Okrem hradísk sa z tohto obdobia našli aj sídliská v Devínskom Jazere, pri Marchegskom moste, ale aj v intraviláne dediny Na vyhliadke i pri dnešnej zastávke MHD Kameňače. 
V roku 907 sa pri Bratislave odohrala bitka franského vojska s Maďarmi (mongolské kmene), ktoré si podmanili Slovanov a usadili sa v Podunajsku. Po tatárskom plienení vr. 1241 sa pôvodne Slovanmi obývané územie silno ponemčilo - prišli kolonisti pod vedením šľachtica Rugéria z Tallesbrunu, ktorý sa stal pánom na Devíne. Z tejto doby pochádza aj zmienka o moste cez Moravu. V roku 1271 ním prešiel český kráľ Přemysl Otakar II., keď tiahol na Bratislavu, aby si vojenskou silou vynútil dar pre svoju manželku, od jej strýka Štefana. Mosty cez Moravu bývali v tej dobe vždy drevené, keď sa rozsypali, alebo ich strhla veľká voda, ľudia používali prievozy. Ich nutnosť bola opodstatnená majetkovými pomermi ľudí z Heinburgu, Hoffu a Marchegu, ktorí v Devínskej Novej Vsi vlastnili polia a vinice.
Prvá písomná zmienka o Devínskej Novej Vsi je z r. 1451. Vtedajší najvyšší vojenský veliteľ
Uhorska Ján Huňady napísal v Novej Vsi poďakovanie bratislavčanom za to, že sa nepoddali bratríckemu (českí husiti) vojsku a ostali verní panovníkovi. Vtedy nepotreboval písať, že v Devínskej, pretože bolo všeobecne známe, že patrila zemepánovi: grófom zo Sv. Jura a Pezinka, spolu s Devínom, Dúbravkou, Račou, Sv. Jurom a Pezinkom.
V 16. Stor. Sa panstvo rozdelilo a osamostatnil sa Devín s Dúbravkou, Devínskou Novou Vsou a Račou. Sídlom panstva bol hrad Devín, ktorý od panovníka dostali Báthoryovci. Tí. Na svojom panstve usadili chorvátskych kolonistov, ktorých si priviedli z okolia Záhrebu, pretože aj tam mali svoje majetky zvané Susedgrad a Stubica. Nakoľko tam v tom období plienili Turci, odviedli si Báthoryovci svojich poddaných na bezpečnejšie miesto. Prišlo ich toľko, že prevýšili pôvodné obyvateľstvo a v roku 1552 sa uvádza meno dediny Chorvátska Nová Ves. Obnovili opustené domy, postavili kostol (1580), pomenovali chotárne časti podľa osád z ktorých odišli (Kobyla, Mláka, Bresty, Topolite...) a ich jazyk sa ešte i dnes používa medzi pôvodným obyvateľstvom. V rodinách sa udržal vyše 450 rokov.
S Báthoryovcami sa spája v Devínskej Novej Vsi kaštieľ. Pretože patrili k vysokej uhorskej šľachte a mali funkcie na kráľovskom dvore, málo času venovali správe svojich majetkov. O hrad a panstvo sa staral kastelán Michal Baj, ktorému za odmenu v r. 1574 daroval Mikuláš Báthory dedinu Dúbravka,
jednu pustu (dom na samote) a možnosť postaviť si v Devínskej Novej Vsi kaštieľ, ku ktorému mu dal ako služobníkov 12 želiarskych (chudobní bezzemkovia) rodín. Keď sa to dozvedeli ostatní šľachtici bratislavskej stolice, že nešľachtic dostáva dedinu i poddaných, protestovali a znemožnili darovanie. Zasiahol panovník a v roku 1583 vydal písomné rozhodnutie, že on obdarúva uvedeným darom Michala Baja za verné služby kráľovi a zemepánovi ako i pre náklonnosť, ktorú cítil k Bajovej manželke. Po vymretí rodu Báthory,Sa načas stal zemepánom na Devíne Ján Keglevič, ktorý si vzal za manželku Bajovu dcéru a oficiálne tvrdil, že ochraňuje kráľovský majetok, lebo panstvo vymrelo a majetok sa vrátil kráľovi. V skutočnosti zdieral poddaných, aby z dočasného pobytu na hrade čo najviac zbohatol. Pre zdieranie vznikla medzi poddanými r. 1616 vzbura, za ktorú však draho zaplatili. Odškodné za vyrabovanie hradu určil súd vo výške 20 000 zlatých. Vzbúrencov väznili a vypočúvali v pivnici kaštieľa. 
Od r. 1635 až do konca prvej svetovej vojny patrilo devínske panstvo rodine Pálffy. Počas ich panstva zažili Novovešťania vybudovanie colnej stanice (bývalej Radnice) 1735, z dôvodu úpravy daňového systému. Na štátnej hranici medzi Rakúskom a Uhorskom sa vyberalo clo (hoci ulica sa volá Na mýte, to sa vyberalo za prechod cez most) vo výške tridsiatku čiastky prevážaného tovaru, preto stanicu prezývali aj tridsiatková stanica. Tento tovar sa určitú dobu skladoval na stanici (preto sú v nej veľké pivnice) a potom sa predal. Tržba bola stálym príjmom kráľovskej pokladnice. Zachovali sa veľmi zábavné stanoviská zemepána k životu jeho poddaných v súvislosti s urbárskou reguláciou za Márie Terézie v r. 1767. Jozef II. O pár rokov (1785) zrušil nevoľníctvo.
Dedinu neobišli katastrofy. V roku 1805 prešli francúzske vojská cez most a zabili niekoľkých Novovešťanov, medzi nimi i miestneho farára. V rokoch 1831 a 1839 bola v dedine morová epidémia, ktorú nám pripomína socha
Cholerská P. Mária. Posledný úder pre dedinu predstavovala posledná bitka Prusko - rakúskej vojny v roku 1866 pri Lamači.
19. storočie od základu zmenilo život obyvateľov dediny. Od konca tridsiatych rokov sa budovala železnica z Viedne do Bratislavy. Kamenné kvádre na mostoch pochádzajú z kameňolomu nad sídliskovým vodojemom, ktorý patril Talianovi Ciuttimu. Do prevádzky ju uviedli 20. Augusta 1848. Začiatkom 70. Rokov vznikla tehelňa, kameňolom a vápenka umiestnené na severnom úbočí Kobyly. Pri hľadaní najkvalitnejšieho vápenca vznikol skúšobný lom dnešné Srdce. Od 90. Rokov pracovala druhá vápenka (nad riekou Moravou) Mittelmanova Prvá bratislavská vápenka.
V roku 1877 vznikol v obci požiarny zbor, ktorý plnil aj kultúrne poslanie. Od r. 1891 je poštová stanica. V r. 1897 kúpila obec od zemepána jeho kúriu za 5 500 zlatých a umiestnila v nej rimskokatolícku školu. Vyučovalo sa v nej až do roku 1953, kedy sa odovzdala do užívania škola Bukovčana 1. V r. 1926 obec postavila školu na Charkovskej.
Koniec I. svetovej vojny, rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československej republiky bol v Devínskej Novej Vsi spojený s prudkými bojmi. Maďarské vojsko nechcelo opustiť dedinu. Bránilo železnicu do Viedne (cestný most cez Moravu). Československé vojsko po delostreleckých bojoch 31. Decembra 1918 vytlačilo maďarské
vojsko a obec sa stala súčasťou republiky.
V rokoch 1922 - 1926 si nad železničnou stanicou postavili železničiari 16 typizovaných rodinných domov, ktoré vytvorili základ dnešnej časti zvanej Kolónia (pravá strana Opletalovej ul.).
Počas prvej Slovenskej republiky bola južná a západná chotárna hranica štátnou hranicou s Nemeckou ríšou. Najmä na sklonku druhej svetovej vojny bola dedina viackrát bombardovaná, najviac cestný most cez Moravu a železničná stanica. Po vojne v r. 1949 vzniklo poľnohospodárske družstvo a priemyselné podniky boli znárodnené. V 5O.tych rokoch zaradili chotár vrátane dediny do tzv, ochranného hraničného pásma a postupne odrezali rieku Moravu tzv. železnou oponou, systémom zátarasov, prekážok z ostnatého drôtu, signalizačných zariadení chránených špeciálnym druhom vojska. (Odstránené až v r. 1989)
Súčasťou
Bratislavy sa stala Devínska Nová Ves 1 .januára 1972. Začiatkom 80. Tych rokov sa začalo s výstavbou Bratislavských automobilových závodov (dnešný VW), zrúcala sa jedna strana domov v dedine a začalo sa so stavbou sídlisk. Prvé byty v nich sa odovzdali koncom roka 1988.
Územie (chotár) Devínskej Novej Vsi je neprerušene osídlené 4.000 rokov. Toto obdobie je rozdelené na dve približne rovnaké polovice, na 2.000 rokov pred Kristom a presne toľko v našom letopočte.
O prvej polovici svedčia dokumenty, ktoré vyniesla na svetlo sveta archeológia, vedná disciplína zaraďujúca vykopané, nájdené predmety a stavby do období nazývaných "doba", alebo "kultúra". Najstaršie nálezy pochádzajú z mladšej a neskorej doby kamennej (roky 5000-1900 pr.Kr.) Bohatú históriu potvrdzujú vzácne vykopávky z rôznych období, pochádzajúce z výstavy 4.000 rokov osídlenia Devínskej Novej Vsi, v SNM Múzeu kultúry Chorvátov na Slovensku. Exponáty pochádzajú až z roku 900 pred naším letopočtom. Z chotárnej časti Dolné Toplite pri Devínskom Jazere a spod dnešného sídliska Podhorské.Z doby bronzovej (roky 1900 - 8. stor. pr. Kr.) sú pohrebiská na dnešnom cintoríne a na Slovinci. V mladšej časti tejto doby bol osídlený celý intravilán (obývaná časť) dnešnej dediny. Po zániku kultúry ľudu popolnicových polí (mladšia doba bronzová), nastúpila staršia doba železná (pol. 8. stor.-l. pol. 5. stor. pr. Kr.) Z tohto obdobia pochádza osada na Pieskovci a sídliská roľníkov pri Marchegskom moste (železničný most cez rieku Moravu), v chotárnej časti Murnice (vyvýšenina za bývalou tehelňou) a v časti Utočnice (za železničným mostom pri benzínovej pumpe na východ). Obdobie približne od druhej polovice 5. stor. pr. Kr. Až po prelom nášho letopočtu sa označuje ako mladšia doba železná. Ľudí tohto obdobia poznáme pod pomenovaním Kelti a charakterizujú ich okrem iného aj mince zvané BIATEC (na dnešnej päťkorunáčke). Zo života týchto ľudí sa našlo sídlisko v lese nad Technickým sklom, na Veľkej lúke (pod konečnou zastávkou električiek pod Dúbravkou), sídliská na viacerých miestach medzi Devínskym Jazerom a bývalou tehelňou, na tzv. Hoferských lúkach a Nových dieloch (pri Morave), hradiská na Skale a na Pieskovci. Zo spomínaných mincí sa našli dve zlaté ražby.
Z tohto obdobia pochádza aj mohutné sídlisko na samom vrchole Kobyly. Kelti teda prví využili toto mimoriadne významné strategické miesto z ktorého vidno na Záhorie a kus Moravského poľa. Po mladšej dobe železnej prichádza mimoriadne významné obdobie pre chotár Devínskej Novej Vsi, rímska doba a sťahovanie národov (1.- 6. stor. po Kr.). Kelti odchádzajú na severné Slovensko a k Dunaju sa priblížili Rimania. Dunaj sa stal hranicou medzi kultúrne vyspelým svetom antickej civilizácie a zaostalejšími Germánmi, ktorých Rimania nazývali barbarmi. Pobyt týchto Germánov na území našej dediny je doložený nálezmi na ulici Na vyhliadke, kde sa našiel jednak najstarší hrob bojovníka Germána v širokom bratislavskom okolí a germánske sídlisko. Sídlisko sa našlo aj na už spomenutom území medzi Devínskym Jazerom a bývalou tehelňou, na Dolných Jalšovcoch a Murniciach , ale aj pri Marchegských mostoch. V tom istom čase boli v chotári aj Rimania. Našiel sa mincový poklad pod Skalou, pod slovanským hradiskom na Pieskovci. Rímska „vila rustica" je dokumentovaná pod lesom Krpaš za Technickým sklom, rímske tehly sa našli Na kaštieli.
Výsledkom sťahovania národov na našom území je slovanská doba,
Slovania, Avari (6.-8. stor. po Kr.). Slovania boli roľníci a pastieri. Prvú veľkú osadu si založili medzi železničnou stanicou Devínske Jazero a traťou na Stupavu v malom údolíčku s potokom. Univerzitný profesor archeológie v Bratislave Ján Eisner spolu s archeologičkou Ľudmilou Kraskovskou tu odkryli takmer štyridsať domov. V roku 568 vpadli na toto územie kočovní Avari a podriadili si Slovanov. Kúsok od slovanskej osady sa našlo avarské pohrebisko. Iné sa našlo oproti železničnej stanici na začiatku štvrte Kolónia. Mimoriadne významným nálezom bolo pohrebisko objavené v r. 1926 v chotárnej časti Murnice, ktorú rozdelila v r. 1848 železnica na väčšiu východnú a menšiu západnú časť. Na západnej časti ťažila tehelňa kremičitý piesok, ktorý primiešavala do ílu pri výrobe tehál, aby sa pri vypaľovaní tehál vytvárala kremičitá glazúra zabraňujúca nasávaniu vzdušnej vlahy. V tomto pieskovisku objavil v Devínskej na penzii žijúci rakúsky minister pôšt Jozef Zavadil (vila Košťálová) v r. 1926 časť z 883 hrobov, ktoré sa tu vykopali v r. 1926-33 a popísané sú v knihe J. Eisner: Devínska Nová Ves vydanej v r. 1947. Množstvo hrobov a viacero nájdených osád na malom území chotára viedli a vedú k úvahe, že tu bolo centrum Samovej ríše, prvého štátneho útvaru západných Slovanov (623-658). V 9. Storočí sa toto územie stalo súčasťou Veľkomoravskej ríše. O nej a nasledujúcom období sa už zachovali historické, teda písomné pramene. Ročenky (anály) kláštora vo Fulde v Nemecku zaznamenávajú v r. 855, 864 a 869, že v bojoch Franskej ríše s Moravanmi bola sídlom kniežaťa Moravanov, Rastislava, „nevýslovná pevnosť Devín" (zapísané DOWINA), ktorú sa Frankom nepodarilo dobyť. Súčasťou opevnenia boli aj predhradia Na skale a na Pieskovci. Vzdialené iba 150 metrov chránili prístup k Devínu po nezalesnenej časti Kobyly a umožňovali sledovať, čo sa deje na Moravskom poli, tieto však Frankovia spálili. Okrem hradísk sa z tohto obdobia našli aj sídliská v Devínskom Jazere, pri Marchegskom moste, ale aj v intraviláne dediny Na vyhliadke i pri dnešnej zastávke MHD Kameňače. V roku 907 sa pri Bratislave odohrala bitka franského vojska s Maďarmi (mongolské kmene), ktoré si podmanili Slovanov a usadili sa v Podunajsku. Po tatárskom plienení vr. 1241 sa pôvodne Slovanmi obývané územie silno ponemčilo - prišli kolonisti pod vedením šľachtica Rugéria z Tallesbrunu, ktorý sa stal pánom na Devíne. Z tejto doby pochádza aj zmienka o moste cez Moravu. V roku 1271 ním prešiel český kráľ Přemysl Otakar II., keď tiahol na Bratislavu, aby si vojenskou silou vynútil dar pre svoju manželku, od jej strýka Štefana. Mosty cez Moravu bývali v tej dobe vždy drevené, keď sa rozsypali, alebo ich strhla veľká voda, ľudia používali prievozy. Ich nutnosť bola opodstatnená majetkovými pomermi ľudí z Heinburgu, Hoffu a Marchegu, ktorí v Devínskej Novej Vsi vlastnili polia a vinice. Prvá písomná zmienka o Devínskej Novej Vsi je z r. 1451. Vtedajší najvyšší vojenský veliteľ
Uhorska Ján Huňady napísal v Novej Vsi poďakovanie bratislavčanom za to, že sa nepoddali bratríckemu (českí husiti) vojsku a ostali verní panovníkovi. Vtedy nepotreboval písať, že v Devínskej, pretože bolo všeobecne známe, že patrila zemepánovi: grófom zo Sv. Jura a Pezinka, spolu s Devínom, Dúbravkou, Račou, Sv. Jurom a Pezinkom. V 16. Stor. Sa panstvo rozdelilo a osamostatnil sa Devín s Dúbravkou, Devínskou Novou Vsou a Račou. Sídlom panstva bol hrad Devín, ktorý od panovníka dostali Báthoryovci. Tí. Na svojom panstve usadili chorvátskych kolonistov, ktorých si priviedli z okolia Záhrebu, pretože aj tam mali svoje majetky zvané Susedgrad a Stubica. Nakoľko tam v tom období plienili Turci, odviedli si Báthoryovci svojich poddaných na bezpečnejšie miesto. Prišlo ich toľko, že prevýšili pôvodné obyvateľstvo a v roku 1552 sa uvádza meno dediny Chorvátska Nová Ves. Obnovili opustené domy, postavili kostol (1580), pomenovali chotárne časti podľa osád z ktorých odišli (Kobyla, Mláka, Bresty, Topolite...) a ich jazyk sa ešte i dnes používa medzi pôvodným obyvateľstvom. V rodinách sa udržal vyše 450 rokov.
S Báthoryovcami sa spája v Devínskej Novej Vsi kaštieľ. Pretože patrili k vysokej uhorskej šľachte a mali funkcie na kráľovskom dvore, málo času venovali správe svojich majetkov. O hrad a panstvo sa staral kastelán Michal Baj, ktorému za odmenu v r. 1574 daroval Mikuláš Báthory dedinu Dúbravka,
jednu pustu (dom na samote) a možnosť postaviť si v Devínskej Novej Vsi kaštieľ, ku ktorému mu dal ako služobníkov 12 želiarskych (chudobní bezzemkovia) rodín. Keď sa to dozvedeli ostatní šľachtici bratislavskej stolice, že nešľachtic dostáva dedinu i poddaných, protestovali a znemožnili darovanie. Zasiahol panovník a v roku 1583 vydal písomné rozhodnutie, že on obdarúva uvedeným darom Michala Baja za verné služby kráľovi a zemepánovi ako i pre náklonnosť, ktorú cítil k Bajovej manželke. Po vymretí rodu Báthory,Sa načas stal zemepánom na Devíne Ján Keglevič, ktorý si vzal za manželku Bajovu dcéru a oficiálne tvrdil, že ochraňuje kráľovský majetok, lebo panstvo vymrelo a majetok sa vrátil kráľovi. V skutočnosti zdieral poddaných, aby z dočasného pobytu na hrade čo najviac zbohatol. Pre zdieranie vznikla medzi poddanými r. 1616 vzbura, za ktorú však draho zaplatili. Odškodné za vyrabovanie hradu určil súd vo výške 20 000 zlatých. Vzbúrencov väznili a vypočúvali v pivnici kaštieľa. Od r. 1635 až do konca prvej svetovej vojny patrilo devínske panstvo rodine Pálffy. Počas ich panstva zažili Novovešťania vybudovanie colnej stanice (bývalej Radnice) 1735, z dôvodu úpravy daňového systému. Na štátnej hranici medzi Rakúskom a Uhorskom sa vyberalo clo (hoci ulica sa volá Na mýte, to sa vyberalo za prechod cez most) vo výške tridsiatku čiastky prevážaného tovaru, preto stanicu prezývali aj tridsiatková stanica. Tento tovar sa určitú dobu skladoval na stanici (preto sú v nej veľké pivnice) a potom sa predal. Tržba bola stálym príjmom kráľovskej pokladnice. Zachovali sa veľmi zábavné stanoviská zemepána k životu jeho poddaných v súvislosti s urbárskou reguláciou za Márie Terézie v r. 1767. Jozef II. O pár rokov (1785) zrušil nevoľníctvo.
Dedinu neobišli katastrofy. V roku 1805 prešli francúzske vojská cez most a zabili niekoľkých Novovešťanov, medzi nimi i miestneho farára. V rokoch 1831 a 1839 bola v dedine morová epidémia, ktorú nám pripomína socha
Cholerská P. Mária. Posledný úder pre dedinu predstavovala posledná bitka Prusko - rakúskej vojny v roku 1866 pri Lamači.19. storočie od základu zmenilo život obyvateľov dediny. Od konca tridsiatych rokov sa budovala železnica z Viedne do Bratislavy. Kamenné kvádre na mostoch pochádzajú z kameňolomu nad sídliskovým vodojemom, ktorý patril Talianovi Ciuttimu. Do prevádzky ju uviedli 20. Augusta 1848. Začiatkom 70. Rokov vznikla tehelňa, kameňolom a vápenka umiestnené na severnom úbočí Kobyly. Pri hľadaní najkvalitnejšieho vápenca vznikol skúšobný lom dnešné Srdce. Od 90. Rokov pracovala druhá vápenka (nad riekou Moravou) Mittelmanova Prvá bratislavská vápenka.
V roku 1877 vznikol v obci požiarny zbor, ktorý plnil aj kultúrne poslanie. Od r. 1891 je poštová stanica. V r. 1897 kúpila obec od zemepána jeho kúriu za 5 500 zlatých a umiestnila v nej rimskokatolícku školu. Vyučovalo sa v nej až do roku 1953, kedy sa odovzdala do užívania škola Bukovčana 1. V r. 1926 obec postavila školu na Charkovskej.
Koniec I. svetovej vojny, rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československej republiky bol v Devínskej Novej Vsi spojený s prudkými bojmi. Maďarské vojsko nechcelo opustiť dedinu. Bránilo železnicu do Viedne (cestný most cez Moravu). Československé vojsko po delostreleckých bojoch 31. Decembra 1918 vytlačilo maďarské
vojsko a obec sa stala súčasťou republiky. V rokoch 1922 - 1926 si nad železničnou stanicou postavili železničiari 16 typizovaných rodinných domov, ktoré vytvorili základ dnešnej časti zvanej Kolónia (pravá strana Opletalovej ul.).
Počas prvej Slovenskej republiky bola južná a západná chotárna hranica štátnou hranicou s Nemeckou ríšou. Najmä na sklonku druhej svetovej vojny bola dedina viackrát bombardovaná, najviac cestný most cez Moravu a železničná stanica. Po vojne v r. 1949 vzniklo poľnohospodárske družstvo a priemyselné podniky boli znárodnené. V 5O.tych rokoch zaradili chotár vrátane dediny do tzv, ochranného hraničného pásma a postupne odrezali rieku Moravu tzv. železnou oponou, systémom zátarasov, prekážok z ostnatého drôtu, signalizačných zariadení chránených špeciálnym druhom vojska. (Odstránené až v r. 1989)
Súčasťou
Bratislavy sa stala Devínska Nová Ves 1 .januára 1972. Začiatkom 80. Tych rokov sa začalo s výstavbou Bratislavských automobilových závodov (dnešný VW), zrúcala sa jedna strana domov v dedine a začalo sa so stavbou sídlisk. Prvé byty v nich sa odovzdali koncom roka 1988.
